54. svetový deň modlitieb za duchovné povolania

Drahí bratia a sestry, v uplynulých rokoch sme mali možnosť zamýšľať sa nad dvoma aspektmi súvisiacimi s kresťanským povolaním: nad výzvou „vyjsť zo seba samých“, aby sme počúvli Pánov hlas, a nad významom cirkevného spoločenstva ako privilegovaného miesta, kde sa Božie povolanie rodí, živí a prejavuje.

Teraz, pri príležitosti 54. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, by som sa chcel pristaviť pri misionárskom rozmere kresťanského povolania. Ten, kto sa nechal pritiahnuť Božím hlasom a vydal sa nasledovať Ježiša, čoskoro hlboko v sebe spozoruje nepotlačiteľnú túžbu priniesť dobrú zvesť bratom, prostredníctvom hlásania evanjelia a charitatívnej služby. Všetci kresťania sú ustanovení byť misionármi evanjelia! Učeník totiž neprijíma dar Božej lásky pre vlastnú útechu; nie je povolaný využívať ho len pre seba alebo v záujme jednej firmy. Bol jednoducho dotknutý a premenený radosťou z poznania, že Boh ho miluje a túto skúsenosť si nemôže viac nechať len pre seba: „Radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je misionárska radosť“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 21).

Misionárske poslanie teda nie je niečím, čo je ku kresťanskému životu akosi pridané, ako nejaký ornament, ale naopak, nachádza sa v samom srdci viery: dôsledkom nášho vzťahu s Pánom je to, že sme poslaní do sveta ako proroci jeho slova a svedkovia jeho lásky. Ak aj v sebe pociťujeme mnohé slabosti a niekedy sa možno cítime malomyseľní, musíme zdvihnúť hlavu hore k Bohu a nedať sa rozdrviť pocitom nedostatočnosti či prepadnúť pesimizmu, ktorý nás robí pasívnymi divákmi nudného a jednotvárneho života. Niet tu miesta pre obavy: sám Boh prichádza, aby očistil naše „nečisté pery“ a urobil nás hodnými tejto misie: „,… zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!ʻ Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: ,Koho mám poslať, kto nám pôjde?ʻ I povedal som: ,Hľa, tu som, pošli mňa!ʻ“ (Iz 6, 6 – 8).

Každý misionársky učeník počuje v srdci tento Boží hlas, ktorý ho pozýva, aby „chodil“ medzi pohanmi ako Ježiš, „dobre robil a uzdravoval všetkých“ (porov. Sk 10, 38). Už som mal možnosť pripomenúť, že v sile krstu je každý kresťan „Kristoforom“ , teda „tým, kto nosí Krista“ bratom (porov. Katechéza 30. januára 2016). To platí zvlášť pre tých, ktorí sú povolaní k životu osobitného zasvätenia a tiež pre kňazov, ktorí veľkodušne odpovedali „Hľa, tu som, pošli mňa!“. Títo sú pozvaní, aby s novým misionárskym zápalom vyšli z posvätného chrámového opevnenia a umožnili nežnej Božej láske rozliať sa pre dobro ľudí (porov. Homília na svätej omši svätenia krizmy, 24. marca 2016). Takýchto kňazov Cirkev potrebuje: dôveryplných a radostných, pretože objavili skutočný poklad, nedočkavých ísť a radostne ho všetkým zvestovať! (porov. Mt 13, 44).

V súvislosti s kresťanskými misiami zaiste vyvstáva nemálo otázok: čo to znamená byť misionárom evanjelia? Kto nám dá silu a odvahu hlásať? Aká je evanjeliová logika, ktorou sa misie inšpirujú? Na tieto otázky môžeme odpovedať rozjímaním nad troma scénami z evanjelia: začiatok Ježišovho poslania v synagóge v Nazarete (porov. Lk 4, 16 – 30); cesta, ktorou ako Vzkriesený ide po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 35); a napokon podobenstvo o zasiatom semene (porov. Mk 4, 26 – 27).   Viac

 

Sprievodca cestou rozlišovaniapovolania TU

Brožúra Týždeň modlitieb za duchovné povolania TU